rodinná kronika

 

rodinná

kronika

 

Chovanec

 

Chovanec

 


predslov

 

Rodinná kronika

 

Rodinná kronika je, alebo by mala byť vzácnym rodinným pokladom, z ktorého sa máme dozvedieť čo možno najviac zo života svojich predkov.

Preto som sa rozhodol pre spísanie toho, čo som sa mohol dozvedieť o našich predkoch z rôznych prameňov. Nejde o úplnú kroniku, ale iba o zachytenie len málo známych životných udalostí našej rodiny z minulosti, ktoré boli veľmi pestré.

Pramene na získanie informácií už nie sú, resp. sú veľmi obmedzené. Vzácnych starých rodinných pamiatok je čoraz menej, pamätníkov tiež a na dávne rozprávanie nebohých predkov sa pomaly zabúda.

Ako rád by som sa dozvedel niečo bližšie a viac o svojich predkoch. Keď to bolo možné, nebol o to z mojej strany až taký záujem z mladíckej nerozvážnosti.

Uctievaním si predkov, verným zotrvávaním v ich viere a prácou na zostavovaní rodinnej kroniky chcem plniť príkaz: „cti otca svojho i matku svoju.“

Pokračovateľov v písaní kroniky (ak budú) nech blaží vedomie, že našim najstarším sa bude ľahšie odpočívať, starším sa bude ľahšie odchádzať na večný odpočinok, keď ich skúsenosti, rady a ponaučenia zanechajú svojim najdrahším aj písaným slovom.

 

V Sp. Belej rok 1996

Anton Chovanec 

 

 

 

Po jeho smrti prevzala a pokračovala                                  

                                                                                              Elena Smreková rod. Chovancová

V Sp. Belej 26. mája 2001

 

 

 

 

V tejto kronike sú zaznamenané údaje o štyroch, čiastočne piatej a šiestej generácii, ktorá sa hlási a rozširuje. V takej rozvetvenej rodine, kde „... každý svojou pošiel stranou...“, kde sa mnohí medzi sebou vzájomne nepoznáme, ťažko bolo získať presné dáta. Niektoré sú neúplné možno aj chybné. Dávame štafetu mladšej generácii, aby pokračovala v dopĺňaní rodinných kroník.

Spomienka a vďaka patrí hlavne nášmu drahému zosnulému bratovi Tonovi, ktorý inicioval a sám začal zháňať materiály na spísanie tejto rodinnej ságy. I keď sám nemá potomkov, s veľkým zanietením sa ujal práce na tejto kronike. Po jeho smrti pokračovala v začatej práci naša sestra Elena Smreková, rodená Chovancová, ktorá zmapovala mladšiu generáciu. Dokončovania a fotodokumentácie sa ujala ďalšia sestra – Gabriela Orosová, rodená Chovancová so svojim vnukom Andrejom Šimkom, ktorý bol hlavným poradcom v práci na počítači, čiastočne vypomáhal aj vnuk Ján Šimko.

 

V Prešove, február 2003.

 


Naši predkovia:

 

Šimon Chovanec a jeho manželka Mária rodená Bineková sa narodili okolo roku 1800 v Jurgove[1].

Ďalšie dáta sa nepodarilo zistiť len to, že ich syn

 

Matej Chovanec narodený v roku 1824 v Jurgove bol našim prastarým otcom, teda otcom nášho deda, ktorým bol

 

Ján Chovanec narodený v roku 1849 v Javorine[2], zomrel 25.11.1925 v Spišskej Belej (76 ročný).

V roku 1872 sa oženil s Máriou[3] Michalákovou narodenou 11.8.1854 v Javorine. Zomrela 4.10.1918 v Spišskej Belej (64 ročná).

Mali spolu 13 detí:

 

1.     Mária * 1873 v Javorine. Zomrela v detskom veku.

2.   Zuzana * 27.11.1874 v Javorine. Žila a zomrela v Poľsku. Dátum smrti neznámy.

3.   Ján * 14.1.1877 na Marmoni[4] (Stará Ľubovňa). Zomrel r.1929 v Slovinkách.

4.     Mária (2.) * 7.1.1879 na Marmoni. Zomrela r. 1954 v USA.

5.     Johana * 31.1.1881 na Marmoni. Zomrela r. 1939 v Poľsku – Stryj.

6.     Anna * 2.2.1883 na Marmoni. Nezvestná od roku 1912.

7.     Katarína * 1.3.1886 na Marmoni. Ďalšie dáta nebolo možné zistiť.

8.     Juliana * 2.2.1888 vo Wižlove.[5] Zomrela r. 1962 v Spišskej Belej.

9.     Jozef * 6.8.1890 vo Wižlove. Padol v 1. svetovej vojne v Poľsku.

10. František * 5.9.1892 vo Wižlove. Zomrel 17.7.1948 v Spišskej Belej.                                                               

11. Anton * 20.9.1894 vo Wižlove. Zomrel 27.9.1918 v Spišskej Belej.

12. Helena * 18.2.1897 vo Wižlove. Zomrela r. 1958 v Spišskej Belej.

13. Hermína * 23.6.1899 vo Wižlove. Zomrela r. 1995 v Spišskej   Belej.

 

 

 

 

 


0.   Dedo Ján Chovanec

 

Narodil sa v roku 1849 v Javorine. Od svojich 15 rokov pracoval na statku kniežaťa Kristiána Kraft Hohenlohe (1848-1926) a neskôr u statkára Glasera. Oženil sa roku 1872 s Máriou Michalákovou z Javoriny. Do roku 1875 žili v Javorine. V jeseni bol dedo preložený do horárne na Marmoni pri Starej Ľubovni. Tam bývali vyše 11 rokov a tam sa im narodilo 5 detí.                                                                                              

Roku 1887 sa rodina presťahovala do dediny Wižlov vo vtedajšej Haliči, to je neďaleko Ľvova v okrese Stryj. Zamestnávateľ tam poslal deda na svoj statok, aby naučil tamojších ľudí pestovať zemiaky, ktoré sa tam dovtedy nepestovali. Mal tam byť 2-3 roky, bolo z toho však 13. Teraz sa však už nedá zistiť, či dedo mal povahu „ cestovateľa“ ako sa to tradovalo, alebo k cestovaniu bol prinútený okolnosťami. Pamätníci hovorili, že dedo bol veselý, vtipný a spoločenský.

Vo Wižlove sa u Chovancov narodilo 6 detí. Dve dcéry a to Mária a Johana sa tam vydali za dvoch bratov Turzanských, väčších roľníkov v dedine Župania.

Dcéra Anna sa vydala za učiteľa Tresu na Podkarpatskú Rus.

Keď sa rodina asi roku l900 vrátila späť na Slovensko, bývali v horárni v Dúbrave[6] pri Spišskom Podhradí, kde bol dedo horárom asi 5 rokov.

Syn František sa šiel odtiaľ učiť za údenára roku 1904 do Spišského Podhradia k známemu údenárovi Griegerovi.

Z Dúbravy na Branisku sa rodina deda presťahovala do Krížovej Vsi[7], kde bol dedo gazdom na dvore statkára Glazera asi v rokoch 1905-1915, kedy sa presťahovali do Spišskej Belej, kde dedo kúpil dom a tam sa usadil natrvalo.

V Spišskej Belej dňa 27.9.1918 zomrel a je pochovaný  ich syn Anton, ktorý zomrel na španielsku chrípku („španielku”) . O týždeň 4.10.l918 zomrela na  “španielku” aj babka. V Spišskej Belej je pochovaný aj dedo, ktorý zomrel 25. 11. 1926 a ich deti František, Helena, Hermína, Júlia a ďalší príbuzní  a ich potomkovia.

 

 


Spišská Belá (N49°11’16“, E20°27’15“)

Toto mestečko leží pod Vysokými Tatrami, kde sa usídlili na dôchodok náš dedo aj so zbytkom svojich potomkov. Obyvateľstvo tu bolo pestré. Žili tu svorne vedľa seba občania rôznych národností : slovenskej, nemeckej, maďarskej a českej. Náboženstvo väčšinou rímsko-katolícke, v menšine evanjelické a. v. i početná židovská obec so synagógou a svojim rabínom. Tento pokojný život trval až do sčítania ľudu, čo bolo mnohým osudné. A tak dôsledky boli katastrofálne: evakuácia Nemcov, deportácia Židov, vysťahovanie Čechov. Nasledovala najväčšia hrôza – II. svetová vojna, ktorá poznamenala väčšinu životov aj našej rozvetvenej rodiny.

To, čo načala, akú skazu zapríčinila v životoch I. svetová vojna (1914-1918), pokračovala v oveľa horšej miere II. svetová vojna, táto najstrašnejšia katastrofa v dejinách ľudstva.

         Dom, kde žil dedo s dcérou Helenou Strakovou-Grivalskou a jej rodinou bol po 2. svetovej vojne vyvlastnený, po jej smrti zbúraný mestskou správou.

 

 

1.           Mária Chovancová sa narodila v roku 1873 v Javorine. Zomrela v detskom veku. Rodičia neskoršie dali meno Mária ďalšej dcére.

 

 

2.           Zuzana rod. Chovancová narodená 27.11.1874 v Javorine.

O nej sa zachovali len kusé správy.

Pravdepodobne za pobytu rodiny deda vo Wižlove sa vydala za Poliaka menom Dietrich a pravdepodobne ostala žiť v Poľsku. Mali  dcéru Terezu.

 

2.1         Tereza Wich

O ich ďalších osudoch rodina nič nevedela. Keď bola dcéra Tereza zamestnaná ako úradníčka, poslali ju do obce Župania, kde žila rodina Turzanských, robiť nejaký súpis a tam sa celkom náhodou stretla so  svojim bratrancom Marianom Turzanským a jeho rodičmi.

Neskôr sa Tereza vydala za lekárnika Wicha v meste Glivice v Poľsku. Mali spolu 5 detí: 2 dcéry a 3 synov.

Keď v roku 1939 Nemci obsadili Poľsko, kraj Sliezsko sa stal súčasťou Nemecka. Preto keď začala v roku 1941 vojna medzi Nemeckom a ZSSR, museli dvaja Wichovci narukovať do Nemeckej armády a obidvaja padli.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

2.1.3        Czeslaw Wich

Tretí brat Cieslaw Wich vyštudoval za kňaza a po kaplánskych miestach bol farárom s titulom “probosc” v Štetíne. Po vojne sa rodina Wichovcov presťahovala do mestečka Gryfice na pobreží Baltického mora. Tereza s dvoma dcérami IrenouHedvidou (Jaga) boli na návšteve u nás v Spišskej Belej asi v roku 1966. Vtedy iste oboznámila našich s minulosťou svojej rodiny, ale ja (kronikár Tono) som sa o to nezaujímal.

Keď som sa snažil v roku 1955 nadviazať s Cieslawom v Štetíne znovu spojenie, na listy neodpovedali.

 

 

Zachoval sa vianočný  novoročný pozdrav od Czeslawa, kde je uvedená adresa v obci Trzebiatow, neďaleko mestečka Gryfice vo vojvodine Szczecin.


3.           Rodina Jána Chovanca ml.:

Ján sa narodil 14.1.1877 v horárni na Marmoni. Zomrel po dlhej chorobe v roku 1929 a je pochovaný v Slovinkách.

Býval v Slovinkách a v Kojšove, kde bol horárom. Oženil sa s Máriou rod. Szolkovy (1881-1959) zo Sloviniek (Kojšov).

Počas 1. sv. vojny slúžil ako námorník u c. a k. flotily v Jadranskom mori.

S manželkou vychovali 5 detí.

 

 

 

 

 

3.1         František Chovanec 1906 – 1983 (Feri).

Vyučil sa za údenára u strýka Františka v Spišskej Belej. Po vyučení odišiel do Košíc, kde pracoval a žil do svojej smrti. Tam sa oženil s Margitou rod. Varacká (Margó), nar. 1913. Mali jedného syna.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

3.1.1                  František Chovanec je dôstojníkom v Košiciach. Má 2 dcéry.

(posledný Chovanec z vetve Jána Chovanca ml.)

 
 
 
 
 
 
 

3.2          Mária Hartmanová rod. Chovancová 1908 – 1995 (Mariška).
Vydala sa za Alexandra Hartmanna (1910 – 1972)(Šaňo) z Krompách. Bol energetikom v závode SŽB, neskôr Kovohuty Krompachy. Mali 2 deti.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

3.2.1                     František Hartmann, ktorý sa oženil s  Dagmar rodenou Szolkovy, učiteľkou. Majú 3 synov:
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
3.2.1.1          Juraj Hartmann
3.2.1.2                   František Hartmann
3.2.1.3          Peter Hartmann
 

3.2.2        Margita Nocárová rod. Hartmanová, Ing. (Gréty) vydatá v Bratislave, má dve deti
 
3.2.2.1          Ing. Milan Nocár
3.2.2.2          Ing. Dana rod. Hartmannová
 
3.3         Ján Chovanec ml. 1910 – 1981 (Jani).

Vyučil sa za stolára a pracoval v Dobšinej a Košiciach. Tam po okupácii  Košíc Maďarmi ostal. Neskôr narukoval do Maďarskej armády a zúčastnil sa bojov v ZSSR. Po ťažkom zranení ostal doživotným invalidom. Prišiel o nohu a oko. Po vojne žil a pracoval v Krompachoch. Oženil sa s Júliou rod. Salayovou nar. 1917. Boli bezdetní.

 

 

 

 

 

 

3.4         Gabriel Chovanec 1913 – 1986 (Gábor).

Začal sa učiť za údenára u strýka Františka v Spišskej Belej. Počas učenia ochorel na týfus a nedoučil sa. Neskôr sa vyučil za elektrikára v závode MEZ v Krompachoch a po celý život tam aj pracoval. Oženil sa s Adelou rod. Trajtelovou (1916 – 1979), ktorá bola učiteľka. Zomrela tragicky, pri záchrane školských detí pred haváriou. Auto smrteľne zranilo ju.

 

 

 

 

 

3.5         Hedviga Teichmanová rod. Chovancová 1921 –  (Heda)

Žije v Krompachoch. Vydala sa za Jozefa Teichmana (1922 – 1974). Mali syna Ladislava, ktorý mal syna Stanislava a dcéru Ladislavu. Hedin vnuk Stanislav rok pred ukončením vysokej školy tragicky zahynul pri stavebnej brigáde.

 

 

 

 

4-5.       Rodina Márie a Johany Turzanski rod. Chovancová:

     

O ich rodinách píšem spoločne, lebo mali spoločné osudy.

Tieto dve sestry sa vydali za dvoch bratov Turzanských v Županii vtedy v Haliči , časti Rakúsko-uhorskej ríše. Neskôr medzi I. a II. svetovou vojnou sa dedina a celý kraj nachádzal v Poľsku a od roku 1939 v Sovietskom zväze.

V súčasnosti patrí táto oblasť Ukrajine.

 

4.           Mária Turzanski rod. Chovancová narodená 7.1.1879 na Marmoni, zomrela roku 1954 v USA. Vydala sa za Alberta Turzanského (1869-1915) (zomrel v Gratzi v Rakúsku). Žili a hospodárili v dedine Župania. Mali syna Mariana (narodil sa 8.12.1903) a dcéru Kazimíru (narodila sa 24.6.1910). Zomrela roku 1971 v USA.

 

Mária vpravo, dcéra Kazimíra vľavo, v strede syn Marián s manželkou Otyliou a 4 synmi Janekom, Manekom, Franekom a Ludekom – fotografia pravdepodobne z roku 1944, keď bola rodina v Maďarsku v Keszthely.

 

 

 

 

5.           Johana Turzanski rod. Chovancová narodená 31.1.1881 na Marmoni, zomrela v septembri 1939 v Županii. Vydala sa za Kazimíra Turzanského (1874 - zomrel v roku 1956 ??? v USA). Deti nemali. Žili a hospodárili spolu so sestrou Máriou v dedine Županii. Väčšiu časť života bola zdravotne ťažko postihnutá.

 

    Tieto dve rodiny prežili v obidvoch svetových vojnách hrozné útrapy.

V I. svetovej vojne 1914-1918 prebiehali boje Rakúsko-uhorskej armády s Rusmi aj na území  Županie. Obyvatelia boli násilne evakuovaní. Rodiny Turzanskych evakuovali do Gratzu v Rakúsku. Tam zomrel na týfus 20.1.1915 otec Albert.

Po návrate domov asi r. 1919 našli všetko zničené, z domu ostali len pozostatky komínov, všetko bolo vykradnuté a spustošené. Kým sa stačili trochu postaviť na nohy, postaviť obydlie, hospodárske budovy, vybaviť dom a hospodárstvo, prišla ďalšia pohroma. V septembri roku l939 druhá svetová vojna a delenie Poľska medzi Nemecko a Sovietsky zväz.

Keď z  východu obsadzovali vojská ZSSR Poľsko a zo západu Nemci, pribehol za gazdom Marianom  jeden Ukrajinec a povedal mu, aby sa hneď pozbierala celá rodina a aby ušli na Zakarpatskú  Ukrajinu, lebo celú rodinu chcú povraždiť a budovy zničiť stúpenci Rusov. V dedine Župania totiž všetci obyvatelia, okrem pár Poliakov, boli Rusíni. Od Mariana dostal odpoveď, že to nie je možné, lebo strýko nie je doma a teta je veľmi chorá. Sluha nástojil aby sa o tetu a strýka nestaral, že on sa o nich postará, len aby rýchlo utekali. Tak sa stalo, že 8 ľudí a to Marian s manželkou, 4 deti (najstarší 7 ročný, najmladší 1 mesačný), 60 ročná matka a chorá sestra sa neskoro večer pustili ku hranici do Maďarska. Blízko hranice dobiehali dedinčania ozbrojení kosami a vidlami, že ich pozabíjajú, ale hraničiari ich streľbou odohnali. Z hranice videli, ako im v dedine horí dom a hospodárske budovy.

Sluha urobil ako sľúbil. Chorú tetu naložil na voz, prikryl ju slamou a v noci odviezol do nemocnice do okresného mesta Stryj, kde o 2-3 dni zomrela. Strýko Kazimír bol schovaný na cintoríne v hrobke, kde mu sluha nosil jedlo. Asi po týždni prešiel v noci do  Maďarska. S ostatnými členmi rodiny sa zišiel až po vojne v USA, keď celú prežil v rôznych lágroch v Maďarsku. Marian so svojimi najbližšími tiež  prežíval vojnové útrapy v rôznych lágroch a ťažkých pomeroch v Maďarsku. Najdlhšie boli v meste Keszthely  pri Balatone. Keď sa od východu blížil front, Nemci celý láger premiestnili do Čiech a potom do Nemecka. Keď sa priblížila fronta k lágru v Nemecku, v snahe zachrániť rodinu prechádzala celá rodina cez frontovú líniu ustupujúcej nemeckej armády lesom. Deti opatrili príveskami na krku s tým, že keď sa stratia, aby sa snažili dostať na adresu, ktorú majú na príveskoch. Bola to adresa Marianovho strýka Františka v Spišskej Belej.

Po šťastnom prechode frontu a ukončení svetovej vojny sa rodina dočasne usadila v Nemecku a po čase všetci odišli do USA[8]. Tam sa usadili v štáte Pennsylvánia v meste Williamsport.

Medzi I. a II. svetovou vojnou sa medzi Marianom Turzanským a jeho strýkom Františkom Chovancom udržiavali len písomné styky, s výnimkou roku 1937, kedy boli na návšteve v Županii v  Poľsku, kde žili dve sestry, švagor, synovec Marian a neter Kazimíra. Na návšteve boli: František Chovanec s manželkou Máriou, syn Anton, sestra Hermína Kovalčíková s dcérou Emou a neter Paula Mišurová.

Z USA na návšteve v Spišskej Belej bol Marianov syn Ludwig na jar 1972, potom v lete 1972 Marian s manželkou Otyliou. Na Vianoce 1990 Marian so svojim synom Jánom prišli do Prešova navštíviť sesternice  Anku a Gabi. Do Prešova ich doviezla sesternica Elena Smreková. Po novom roku 1991 odchádzal Marian so synom do Poľska, odtiaľ mali odletieť do USA. V Prešove ich na stanicu odprevadili sestry Anka, Gabi a Elena a synovec Igor Bilák. Vlak odišiel a tým momentom boli prerušené s Marianom a jeho najbližšími všetky kontakty. Ani po viacerých výzvach sa nikto neohlásil.

Predpokladáme, že Marian starší, ktorý v tom čase mal 87 rokov a bol po ťažkej operácii mohol počas cesty zomrieť. Čo však jeho syn Ján, ktorý ho sprevádzal?  Tiež sa neozval ...

 

Po viac ako dvanástich rokoch sa mi podarilo nájsť kontakt na rodinu Turzanskich. Cez internet som našiel Pamelu Turzanski, ktorá mi definitíne potvrdila, že je naša rodina a jej manžel Ján Stanislaw Turzanski je syn Jana a vnuk Mariana, ktorí boli na prelome rokov 1990-91 na návšteve na Slovensku. Pam poslala môj e-mail Janovi, ktorý mi na moje otázky odpísal: “Netušil som, že vás otec nekontaktoval. Odišiel na odpočinok začiatkom februára v jeho vlastnom dome. Mali sme krásny výlet a vždy budem pamätať na vašu veľkú starostlivosť.“    

I had no idea that father hadn't contacted you.  Father passed away in early Feb. at his own home. We had a great trip and I will always remember your great hospitality.

 

 

4.1           Rodina Mariana Turzanského

Marian sa narodil 8.12.1903 v Županii. Pravdepodobne zomrel v januári

1991.[9]

 

Veľká Noc 2.4.1961

stojaci zľava:

Franek, Ludek, Marian, Manek, Janek

sediaci zľava:

Kazimíra, Otília, Janekova žena so synom

a Marianov strýko Kazimír

 

 

4.1.0        Otylia Turzanski rodená Wisoczanski narodená 20.5.1910 Komárniky – Poľsko.

Zomrela 30. augusta 1984 v USA.

Ich deti sa všetky narodili v Poľsku v Županii.

 

 

4.1.1        Jan K. Turzanski (Janek) narodený 23.11.1932. S manželkou Darlene St. Clair narodenou 1940 mali 5 detí.

 

Synovia Jana, bratia JanStanislaw:

V apríli 2003 počas vojny v Iraku som našiel na elektronickej nástenke rodiny Turzanskich (family messageboard) odkaz Jana, ktorý na mňa zvlášť zapôsobil:

„Všetci sme hrdí na člena našej rodiny Stanislawa.

On a naše posádky riskujú svoje životy aby bránili slobodu.

Tieto súčasné udalosti mi pripomínajú príhodu o tom, ako rodina môjho otca získala slobodu  na konci druhej svetovej vojny. Vojaci spojených štátov ich vtedy zachránili v lese neďaleko nacistického

väzenského tábora, z ktorého ušli niekoľko dní pred koncom vojny.

Tak ako tí, čo vtedy riskovali svoje životy brániac slobodu cudzích ľudí, môj brat je teraz v Bagdade,

aby oplatil ich záchranu.

Tak ako celá Turzanskich rodina, som hrdý že môžem povedať

"podporujeme našich ľudí v službe a sme hrdí že sme AMERIČANIA"!

Nech Vás žehná Boh a vráťte sa skoro domov!“

 

We are all proud of our family member Stas!

He and our services are risking their lives to ensure freedom.

These recent events reminds me of a story of freedom brought to my fathers family

at the end of WW2. The United States forces rescuied them from the woods outside a

nazi prison camp that they had escaped from a few days before the end of the war.

Just like those who risked their lives to ensure freedom to foreiners my brother

is in Bagdad to return the favor.

Like all the Turzanski family I am proud to say,

"We support our service personel and are proud to be AMERICAN"!

God Bless and come home soon!

 

4.1.1.1          Jan Stanislaw Turzanski

narodený 24.1.1961 v USA.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

4.1.2          Marian Turzanski ml. (Manek) narodený 18.1.1934 s manželkou Kristínou nar. 1936

mali dve deti.

 

4.1.3        František Turzanski (Francis, Franek) narodený 3.9.1936 zomrel v roku 1978 v USA. S manželkou Juditou nar. 1938 mali 4 deti.

 


4.1.4        Ludwik Turzanski (Ludek) 25.8.1939 s manželkou Juditou nar. 1939 mali dve deti.

 

 

Marian bol profesorom na strednej škole v San Francisku a Ludwig na

vysokej škole v Denveri - štát Colorado. František bol učiteľom hudby.
6.           Rodina Anny Tresovej
rod. Chovancovej

Narodila sa 2.2.1883 na Marmoni. Asi v roku 1899 sa v dobe, kedy jej rodičia bývali vo Wižlove, vydala sa za Eduarda Tresu nar. v r. 1874. Pochádzal z Podkarpatskej Rusi. Jeho otec bol gr. kat. kňazom, Eduard bol učiteľom. Z manželstva sa narodili 3 deti a to:

 

6.1         Paula Mišurová rod. Tresová nar. v r. 1899 v Berehove, zomrela v r. 1977 v Spišskej Belej, kde je aj pochovaná. Vydala sa za Štefana Mišuru. Pracovala od svojho12. roku v  tabakovej továrni v Spišskej Belej, manžel Štefan bol maliarom. Boli bezdetní. Paulu vychovali starí rodičia.

 

 

 

 

 

 

 

 

6.2         Eduard Tresa (Ödön) nar. v r. 1902, zomrel asi v r. 1945. Z neznámych dôvodov ho nevychovali starí rodičia ako jeho súrodencov, ale bol vychovaný u starých rodičov Tresovcov v Maďarsku, kde vyštudoval za učiteľa. Keď asi v roku l935 prišiel do Spišskej Belej navštíviť sestru a brata (stretol sa s nimi asi po 20 rokoch), nevedeli sa dohovoriť. On vedel len po maďarsky, oni len slovensky. Tlmočníka im robil strýko František.

Eduard musel asi roku 1942 narukovať do maďarskej armády a zúčastnil sa bojov na východnom fronte. V priebehu ústupových bojov asi v r. 1944-45 padol na neznámom mieste.

 

 

 

6.3         Emil Tresa nar. 1904, zomrel v r. 1985 v Spišskej Belej. Narodil sa v horárni na Branisku pri dedine Dúbrava u deda Chovanca. Oženil sa s Rozáliou Slodičákovou nar. v r. 1907 v Ždiari. Emil pár rokov hospodáril na malom hospodárstve, neskôr pracoval v tabakovej továrni.

Mali 5 detí:

 

 

 

 

 

 

 

6.3.1        Mária Medveďová rod. Tresová (Mariška)

6.3.2        Júlia Candráková rod. Tresová (Juliška)

6.3.3        Emil Tresa

6.3.4        Elena Krišandová rod. Tresová (Helenka, Ila)

6.3.5        Margita Michalíková rod. Tresová. (Margitka)

 

Manželia Anna a Eduard Tresovci  žili spolu len asi 5 rokov, manžel bol alkoholik a v rodine boli nezhody. Syna Emila porodila u svojich rodičov v horárni na vrchu Branisko, keď odišla od manžela. Krátko na to, keď deti nechala v opatere starých rodičov, odišla do USA za prácou. Asi v r. 1912 z USA napísala, že ide domov do prístavu Fiume (Rjeka). Domov však nedošla. Stopy po nej sa v prístave stratili. Náš otec – jej brat František v tom čase často cestoval do Fiume ako kuchár u železníc v jedálenských vozňoch na trati Bohumín – Fiume, pátral po nej dlhšiu dobu, ale bez výsledku.

 

 

7.           Katarína Chovancová narodená 1.3.1886 na Marmoni.

Zomrela pravdepodobne v detskom veku. Dátum sa nedá zistiť.

 

 

8.           Juliana Chovancová narodená 2.2.1888 vo Wižlove. Zomrela v roku 1962 v Spišskej Belej.

Nevydala sa. V mladosti pracovala v rôznych mestách, najdlhšie v Košiciach, ako pomocnica v domácnosti. Ku koncu života  asi 10–15 rokov bývala v Spišskej Belej u svojej sestry Hermíny Kovalčíkovej. Bola veľmi uzavretá, nespoločenská, neudržiavala styky s rodinou, nekomunikovala s nimi.

 

9.           Jozef Chovanec narodený 6.8.1890 vo Wižlove.

Jeho životný osud  nie je známy, len to, že sa vyučil za čalúnnika. Neoženil sa. 

V roku 1914 narukoval do Rakúsko-uhorskej  armády. Zúčastnil sa bojov I. Svetovej vojny v Haliči. Padol na neznámom mieste.

 

 


10.         Rodina Františka Chovanca

 

František Chovanec narodený  5.9.1892 vo Wižlove, okres Stryj vo vtedajšej Haliči. Medzi I. a II. Svetovou vojnou bolo toto územie v Poľsku a po II. Svetovej vojne v Sovietskom zväze. Zomrel 17.7.1948 v Spišskej Belej.

V roku 1921 sa oženil Máriou Svačákovou[10] rod. Michlíkovou, narodenou 15.11.1895, zomrela 15.4.1973 v Spišskej Belej. Bola vdovou (s jedným dieťaťom, Elenkou (Iluša), nar. 1915, zomrela v roku 1921) po manželovi, ktorý padol v I. Svetovej vojne v roku 1915. Dcéra zomrela na následky úrazu (infikovaná tetanom), ktorý utrpela na gapli.

František – náš otec sa vyučil údenárskemu remeslu v Spišskom Podhradí u známeho údenára Griegera. V tom čase bol dedo horárom na Branisku a bývali v dedine Dúbrava. Učil sa 4 roky – od svojho 12. roku (1904-1908). Po vyučení 4 roky pracoval ako tovariš u rôznych majstrov v Rakúsko-Uhorsku a to v mestách: Košice, Miškolc, Debrecín, Sékešfehervár, Ujheli. V rokoch 1912-1914 bol zamestnaný ako kuchár jedálenských vozňov na trati Oderberg – Fiume, to je Bohumín – Rjeka.

V roku 1914 začala I. svetová vojna a otec narukoval k Rakúsko-uhorskej armáde do Miškolca. Tam po výcviku sa stal inštruktorom pre výcvik nováčikov, nakoľko okrem rodnej reči ovládal jazyk nemecký a maďarský.

Dosiahol hodnosť feldwebel, to je rotmajster. Po dlhšej dobe služby v kasárňach sa asi v roku 1917 prihlásil na front. Dostal sa tam len s ťažkosťami, velitelia ho nechceli z výcviku uvolniť. Bojoval pri Rave Ruskej a Przemysle, kde bol ranený do ruky. Projektil mu ostal v ruke po celý život. Po vyliečení ho pridelili k vojenskej polícii a robil službu do konca vojny v Krakowe.

Po vojne pracoval na píle v Podspádoch.

Naši starí rodičia z matkinej strany boli roľníci. Starý otec Juraj Michlík bol 4 razy  v Amerike.  Ako veľmi rozhľadený človek šiel s jasnou perspektívou – zarobiť a materiálne zabezpečiť svoju rodinu. A tak náš otec - jeho zať si v r. 1923 otvoril údenársku živnosť v dome svojho svokra a tú vykonával do roku 1941, t.j. do II. svetovej vojny, keď nastali rôzne ťažkosti. Dovtedy živnosť dobre prosperovala, lebo so svojimi špecialitami spišskými párkami, klobásou a suchou salámou (uhorskou) uspel na trhu a tieto dodával do niektorých miest (Ružomberok, Žilina, do Čiech ba aj občas do USA...) .

Naša rodina patrila k  niekoľko slovenským rodinám, ktoré prispeli k rozvoju vtedajšieho života, lebo otcom tejto rodiny bol človek s kvalitami morálno-mravnými, so silne vyvinutým sociálnym cítením. Bol čestný, spravodlivý a humánny. Ďalšou jeho prednosťou bol jeho vrodený pedagogický takt a pri jeho prísnosti a autorite nás nepotreboval trestať, ale dobre vychovať a pripraviť na život. Hoci s podlomeným zdravím sa dožil iba 56 rokov.

Veľkou oporou v živote nášmu otcovi bola naša mama. Spolu dobre vychovali 7 detí. V podnikaní bola mama veľkou oporou. Dom prispôsobili na podnikanie: bol v centre mesta, priestranný, mama ovládala jazyk nemecký a maďarský a tak bez problémov mohla obsluhovať zákazníkov. Bola pracovitá, čo pri podnikaní a hospodárení na výmere 3 ha pôdy bolo veľmi potrebné. Aj prostredie, v akom sme žili nás vychovávalo. Náš rodný dom bol otvorený pre každého so svojou pohostinnosťou. Aj keď sme neoplývali materiálnym bohatstvom v dnešnom slova zmysle, bohatstvom bol náš zmysluplný usporiadaný život, dom plný spevu a hudby, plná knižnica vtedy dostupnej literatúry. Rodičia boli tolerantní, u nás sa vystriedalo množstvo kamarátov, ktorých vždy nakŕmili, nabalili im  (bola vojna, nedostatok potravín), nás mali rodičia vždy na očiach. Otec nám dal urobiť bradlá, sánky, lyže, spoločne sme chodili na vychádzky do prírody, viedli nás k jej ochrane. Mali sme 8 izieb s množstvom tajomných kútov, v ktorých nám nechávali priestor pre tvorivé zariaďovanie. Dom sa nechával do neskorších hodín nezamknutý, otec si však vždy overoval naše návraty domov a tak nás viedol k samostatnosti a zodpovednosti. Dovolil nám s priateľmi usporiadať skromné spoločenské posedenia a ako úplný abstinent si to aj taktne kontroloval. Vždy sme mali pocit, že nášmu otcovi sa nedá klamať, že na všetko vždy príde. Aj našej dobráckej mame vždy hovoril: “Ak nevieš rozkázať, nerob to. A ak rozkazuješ, trvaj na tom, aby to bolo splnené a účinné.” Naša mama bola hromozvodom jeho trocha vznetlivej povahy. Bola mierna, láskavá, múdra, sčítaná a takto sa vzájomne dopĺňali.

Nad týmto šťastným detstvom sa začalo nebo zahaľovať ťažkými mračnami. V roku 1939, keď otec pomáhal pri stavbe domu svojmu švagrovi Antonovi Michlíkovi, utrpel dosť ťažký úraz. Jeho následky i s následkami vojnového zranenia sa potom prejavovali až  do jeho smrti. Zomrel pomerne mladý. Jednak vojna a tiež choroba vyradili živnosť, keďže prestávali predaje a nákupy, prestávali aj príjmy. Mama si s týmito nečakanými ťažkosťami nevedela sama poradiť, museli postupne prepúšťať učňov,

 

Inzerát z Knihy mäsiarov a údenárov z roku 1934 – chybne uvedené meno Ján namiesto František a Spiš.N.Ves namiesto Spišská Belá.

 

tovarišov, pomocnicu v domácnosti. Nakoniec sa musel zatvoriť aj obchod a ukončila sa jedná veľká a podstatná etapa v živote veľkej rodiny. Liečenie a lekári tiež potrebovali financie. Aj pri ich veľkej snahe bolo toto snaženie beznádejné. A tak nám po februári l948, kedy by aj tak bola firma znárodnená – v júli 1948 otec zomrel. Žiť však bolo treba ďalej. Mama mala 53 rokov, 5 nezaopatrených detí a bez akéhokoľvek dôchodku a príjmov. A tak  opäť vďaka starým rodičom, mladšiemu bratovi a širokému príbuzenstvu sa všetko podarilo: pribrali do prenájmu polia – konfiškáty po Nemcoch. Starí rodičia a mama, mladší brat a jeho láska k poľnohospodárstvu a koňom zas dokázali, že dobré vzťahy  ktoré v rodine vládli v časoch prosperity, neboli len formálne. A tu sme sa osvedčili aj my ostatní, aj keď sme sa netešili z voľných prázdnin, práce na poliach a boj o chlieb nám ostali na dlhší čas samozrejmosťou.

 

Rodičia vychovali 7 detí:

 

10.1       Anton Chovanec (Toni, Tony) narodený 21.4.1922 v Spišskej Belej. Základnú školu skončil v rodisku, l rok meštianskej školy a 1 rok gymnázia v Ružomberku a 3. triedu meštianskej školy a 4. ročník tzv. “kurz” v Kežmarku.

V rokoch 1937 – 40 sa učil údenárskemu remeslu u otca. Dva roky pracoval doma (1940-42) čiastočne pri remesle, čiastočne pri hospodárstve. Dňa 1.10.1942 narukoval na vojenčinu, kde bol do 15.10.1945 s 5 mesačným prerušením, na spojárskom výcviku bol  v Prešove a Novom Meste n. Váhom do 15.6.1943, kedy bol odvelený na front do Minska. Odtiaľ koncom októbra 1943 do Talianska. Dňa 1.5.1944  došiel na 3- týždňovú frontovú dovolenku, po ktorej ostal u svojho pluku v Levoči až do začiatku SNP. Po rozpade peš. pluku 5 prišiel domov, kde bol do l5.2.1945, kedy bola mobilizácia. Po 2-týždennom výcviku bol odoslaný na front ako rádiotelegrafista. Po bojoch od Lipt. Mikuláša k Vrútkam bol pri kameňolome Nemcami zajatý a cez Žilinu a Tešín poslaný do Frýdku – Místku na vyšetrovanie, odtiaľ do lágru v Nemecku vo Wistergirdorfe až do ukončenia vojny v máji l945. Pre nás doma bol dlho nezvestný a po návrate sme ho zbedačeného, zavšivaveného a zničeného poznali len podľa pekného chrupu pri úsmeve. Škoda, že náš brat už nežije a všetky tieto hrôzostrašné zážitky nevyrozprával nikomu z nás, lebo zomrel  pred pár rokmi ako 75 ročný – bezdetný.

Po skončení vojny v r. l946 bol doma a pomáhal na hospodárstve. Oženil sa s Annou r. Pavličkovou nar. 9.5.1926. Dňa 1.1.1947 nastúpil do zamestnania ako účtovník na MNV v Spišskej Belej do roku 1952, kedy cez rôzne podniky a ONV nastúpil v r.1954 do práce v Tabakovej továrni a po absolvovaní Str. priemyselnej školy  (tabakový priemysel) pracoval až do dôchodku 1.9.1982 a ešte ako dôchodca  do r. 1987. Náš najstarší brat zomrel 12.5.1997 a je pochovaný na cintoríne v Spišskej Belej.

 

10.2       Anna Chovancová, MUDr. (Anka, Anuša, Anča) narodená l4.9.1923 v Spišskej Belej. Do Ľudovej školy chodila v Spišskej Belej. Ako veľmi dobrá žiačka študovala 8 rokov na Gymnáziu v Kežmarku, kde maturovala roku 1942. Otec ju dobre pripravil do života, chcel, aby študovala a v živote bola samostatná, nezávislá. Ako l ročná bola postihnutá detskou obrnou s trvalými následkami na pravej nohe. Študovala v Bratislave na Lekárskej fakulte za finančného zabezpečenia sestrou Máriou. Keď sa Mária vydala, podujala sa na to teta Elena Michlíková, ktorá ju financovala. V r. 1948 ochorela na TBC a prerušila štúdium. Bol to ťažký rok. Otec bol pripútaný na lôžko  a v tomto roku aj zomrel. Promovala v marci l950.Rok pracovala na Štátnom zdravotnom ústave v Bratislave, neskôr v Košiciach, odkiaľ sledovala výstavbu pobočky ŠZÚ v Prešove, kde bola určená ako primárka mikrobiológie, ktorú zriadila a viedla 32 rokov – do odchodu do dôchodku v r. 1983 V roku 1964 bola na Kube ako expert v skupine, kde založila a viedla odd. črevných nákaz. V rokoch 1970-74 bola vyslaná do Tuniska, kde v meste Gabes na okraji Sahary založila a viedla laboratória mikrobiológie, biochémie, hematológie a transfuziológie. Zvlášť významná bola jej práca pri epidémii cholery a zápalu mozgových blán. Po prvý raz v tejto oblasti boli izolované rôzne mikroorganizmy a parazity.

Žije na dôchodku vo svojom dvojizbovom prešovskom byte. Venuje sa jazykom: francúzštine, nemčine, angličtine a španielčine. Doučuje študentov a žiakov. Prekladá články, menšie knihy a z angličtiny knihu z alternatívnej medicíny. Má čulý kontakt s deťmi po nebohej sestre Oľge a s ich deťmi, tiež so sestrou Gabrielou a jej vnukmi.

Zdravotne je síce kompenzovaná, hoci má diagnózy: stav po TBC, alergia na mikroorganizmy, stav po ablácii mamae, ICH srdca a po nosení barlí bolesti v rukách.

 

 


10.3       Mária Dutková rod. Chovancová (Mária, Mariška, Marča) narodená 21.7.1925 v Spišskej Belej.

Ľudovú a Meštiansku školu absolvovala v Spišskej Belej. V roku 1939 začala navštevovať Odbornú školu pre ženské povolania v Ružomberku, ktorú v roku l943 úspešne ukončila.

Počas štúdia a potom i ako zamestnankyňa Ľudovej banky bývala u tety Eleny Michlíkovej. V jeseni 1945 sa vydala za Jozefa Dutku (Jožko), narodeného 2.11.1917 v Ružomberku, zomrel 17.4.1994 v Ružomberku. Bol bankovým úradníkom v Ružomberku. Postavili si dom v Ludrovej.

Po smrti manžela sa Mária presťahovala za deťmi do Bratislavy, kde žije na dôchodku v penzióne, podľa potreby sa venuje svojim vnukom a pravnúčatám.

 

 

 

Mali 3 deti:

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

10.3.1      Juraj Dutka, MUDr.(Ďuro), narod. 31.8.1946. Najstarší syn Juraj absolvoval Vojenskú lekársku fakultu v Hradci Králové, pracoval v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe ako rádiodiagnostik, teraz pracuje v IKEM ( Inštitút klinickej a experimentálnej medicíny – primár RTG).

Manželka Mgr. Ivana Dutková (Iva) z Hradca Králové. Má 2 dcéry:

 

10.3.1.1        Zora Adamcová rod. Dutková (Zorka) má syna Mareka.

 

10.3.1.2        Gabriela Syrovátková rod. Dutková (Gábina) má dcéru Annu.

 

10.3.2      Stanislav Dutka (Stano) narodený 24.12.1947- zamestnanec Slovenského rozhlasu, momentálne vo funkcii zástupcu šéfredaktora pre spavodajstvo. Absolvoval  Vojenské gymnázium a začal študovať na Vojenskej akadémii vo Vyškove na Morave. Pre nezáujem o vojenskú službu školu nedokončil. Dal sa na štúdium novinárstva a po skončení štúdia nastúpil do Čsl. rozhlasu. Veľa cestuje po svete na rôzne medzinárodné a svetové športové podujatia, Olympijské hry a pod. Manželka Katarína Dutková rod. Grúberová, Mgr. (Katka) je riad. školy v Bratislave. 2 deti:

 

10.3.2.1        Katarína Dutková – zomrela

10.3.2.2        Rastislav Dutka (Rasťo) tiež pracuje ako športový redaktor - vo FUN rádiu. Jeho manželka Vladimíra Dutková-Mináčová je novinárka. Majú syna Michala Samuela a dcéru Evu Stanislavu.

 

10.3.3      Ľudmila Suchá rod. Dutková, MUDr. (Mika) narodená 22.10.1949, zomrela 17.6.1984.

Dcéra Ľudmila absolvovala Lekársku fakultu v Bratislave, odbor stomatológia. R.1975 sa vydala za MUDr. Ronalda Suchého (Rony).

Pracovali a žili v Bratislave. Ľudmila zomrela  36 ročná. Je pochovaná v Bratislave. Po smrti Ľudmily sa otec sám vzorne stará o svojich dvoch synov.

10.3.3.1        Viktor Suchý (Viki) študuje na FF PU v Prešove, býva u MUDr. Anny Chovancovej.

10.3.3.2        Daniel Suchý, Ing. (Dany) ukončil Ekonomickú univerzitu, je redaktorom časopisu  “Propeler”.

 

 


10.4       František Chovanec (Fero, Feruš) nar. 23.9.1927 v Spišskej Belej.

Po ukončení ľudovej a meštianskej školy ostal pracovať doma v poľnohospodárstve. Hlavné dôvody jeho rozhodnutia sú uvedené v stati o rodine otca Františka.

Keď v r. 1939 po napadnutí Poľska Nemeckom a po úraze otca a jeho trvalej ťažkej chorobe sa začali aj problémy pri prevádzke živnosti. Neskôr po vypuknutí 2. svetovej vojny v r. 1941 bolo treba údenárstvo zatvoriť a firmu zlikvidovať. Hľadali sa iné možnosti pre 11 člennú rodinu. Tie sa vyriešili tak, že okrem hospodárenia na cca 3 ha pôdy v rokoch 1941-42 do narukovania na vojnu povozníčil syn Anton, vozil z lesa drevo na pílu. Pokračoval syn František, ktorý povozníctvo rozšíril o stavebný materiál a dovoz poštových zásielok k vlakom. Boli to mimoriadne ťažké časy pre rodinu, ktorej otec bol smrteľne chorý. Všetka ťarcha ostala na 47 ročnej mame, l5 ročnom synovi a vyše 70 ročných rodičoch mamy. Najstarší syn bol na vojne. Kvapkou pomoci bola podpora štátu za bojujúceho syna a jeho povolených zásielok žoldu z frontu mesačne cca 300 Ks. Po vojne r-1945 bolo možné rozšíriť hospodárenie o polia po vysťahovaných Nemcoch, čím sa výmera polí rozšírila na l0 ha. To však vyžadovalo veľa driny o to viac, keď potom bolo treba obilie, mäso a vajíčka  odovzdávať štátu za minimálne ceny na výživu vojnou zničenému hospodárstvu. Hospodárilo sa do päťdesiatych rokov, kedy prišla socializácia a združstevňovanie poľnohospodárstva. A keď bol zo strany štátu vyvíjaný nátlak na vstup do družstiev, ako mladý poľnohospodár vstup podpísal, nevidiac iné východisko. Po počiatočných  ťažkostiach sa situácia zlepšovala a členovia JRD žili pomerne na dobrej úrovni.

František prešiel v  JRD rôznymi funkciami až na podpredsedu. Určité obdobie vykonával aj funkciu predsedu JRD.

V roku 1953 sa oženil s Alžbetou Nedoroščikovou, nar. 4.11.1932 v Haligovciach, zomrela 27.7.2000 v Spišskej Belej. Vychovali 2 deti.

 

10.4.1      František Chovanec, Mgr. (Fero) narodený 19.12.1953 absolvent Univerzity v Prešove. Učil v Spišskej Belej a v Slovenskej Vsi, kde je riaditeľom školy. Roku 1997 sa oženil s Mgr. Máriou rod. Kravčákovou (Maja) z Prešova. Majú 3 deti.

 

 

 

 

 

 

10.4.1.1        Katarína Chovancová – ekológia – enviromentalistika - technická univerzita.

10.4.1.2        František Chovanec – Filozofická fakulta – politológia a história Prešov.

10.4.1.3        Martin Chovanec – študent Gymnázia v Spišskej Starej Vsi.

Katarína a František boli na študíjnom pobyte v USA v rokoch 2002 a 2003.

 


10.4.2      Monika Eliášová rod. Chovancová narodená 9.6.1955 v Spišskej Belej. Vyštudovala Pedagogickú školu v Levoči. Učí na Materskej škole v Spišskej Belej. Vydala sa za Jána Eliáša (Janko) zo Spišskej Starej Vsi. Je vedúcim Agroturistiky na Fľaku – Šarpanci.

Majú dve deti:

 

 

 

 

 

 

10.4.2.1        Silvia Zajoncová rod. Chovancová – absolventka Zdravot. školy a nadstavby – opatrovateľstvo. Vydala sa za Ľubomíra Zajonca. Majú syna Andreja.

10.4.2.2        Slavomír Chovanec absolvent Stred. poľnohospodárskej školy v Kežmarku.

 

František st. si asi v r. 1967-70 postavil rodinný dom, v ktorom doposiaľ býva so svojimi deťmi.                      

 


10.5       Gabriela Orosová rod. Chovancová (Gabi, Gaba, Gabuša) narodená 25.8.1929 v Spišskej Belej .

Po ukončení ľudovej a meštianskej školy študovala na Odbornej škole pre ženské povolania v Ružomberku, kde bývala u tety Heleny Michlíkovej. Tam so svojou sestrou Máriou prežívali aj vojnové roky. Žili v obavách o svojich najbližších, pretože spojenie s nimi nebolo možné. Kým východné Slovensko bolo oslobodené v zime, pri Lipt. Sv. Mikuláši sa front zastavil a boje trvali dlho. Keď prechádzali naši vojaci cez Ružomberok, išli so sestrou Máriou hľadať v tom dave a zmätku brata Tona. Sklamané sa však vrátili domov, nepodarilo sa im ho nájsť. Tým väčšia radosť však bola zo zvítania, keď brat prišiel k večeru. Tetka ho oprala, okúpala, nakŕmila, na noc musel ísť do kasárne, ráno pokračovali v bojovej ceste. Sestry mu ešte odniesli pirohy, ktoré tak rád jedával. Za krátky čas po odchode bol v bojoch pri Strečne zajatý a odvedený do zajateckého tábora v Nemecku.

9. mája  sa konečne dočkali tak túžobne očakávaného konca vojny. Nezvestný Tono však neprichádzal, ani sa neozval. A tak sa vybrala teta Helena s neterou Gabrielou na púť do Starých Hôr, prosiť o jeho šťastný návrat. Po príchode domov ich čakalo veľké prekvapenie – Tono- hoci zničený z koncentračného tábora, ale zdravý.

 

Ihneď po prechode frontu a upokojení situácie sa Gabriela vybrala domov. Cestovala so známym, ktorý bol na návšteve u rodičov v Ludrovej, bol prednostom pošty vo Svite. Cesta im trvala 3 dni. Prvý deň došli do Východnej, ako sa dalo: peši na voloch, konskom povoze, nákladnom aute. Ráno išiel z Východnej prvý vlak po fronte. Ľudia doslova viseli na schodíkoch, streche, každý sa snažil dostať k svojim blízkym. Druhá zastávka bola vo Svite.

Doma bolo radostné zvítanie so všetkými, chýbal iba brat Tono. Aj ťažko chorý otec prežil útrapy vojny.

Po ukončení školy 1948 sa rozhodovala, čo ďalej. Bol nedostatok učiteľov, lebo sa robili kádrové čistky, prepustili mnohých kvalifikovaných učiteľov s praxou.

Prijímali na ich miesta mladých ľudí ako výpomocných učiteľov. Prihlásila sa aj ona a bola prijatá do školských služieb. Roku 1950 získala kvalifikáciu na Učiteľskej akadémii v Košiciach. Učila postupne v Malom Slavkove, Kežmarku, Ľubických Kúpeľoch, Starej  Lesnej, Lendaku, Vojňanoch, Tatr. Kotline a v Javorine. Roku 1960 sa vydala za Jána Orosa  (Jano) nar. 1913, rozvedeného, vtedy riaditeľa TANAPu. Roku 1961 sa presťahovali do Solivaru, kde učila do dôchodkového veku. Roku 1973 si kúpili rodinný dom v Prešove, kde žijú doteraz. Vychovali jednu dcéru:

 

10.5.1      Jana Šimková rod. Orosová, PaedDr. narodená 22.1.1964 v Prešove vyštudovala  na Pedagogickej Fakulte UPJŠ v Prešove, kde získala doktorát z pedagogiky. Roku 1988 sa vydala za Ing. Andreja  Šimka, nar. 1964 v Prešove. Majú dvoch synov:

 

 

 

 

 

 

10.5.1.1        Andrej Šimko narodený 11.10.1989, žiak ZŠ a 

10.5.1.2        Ján Šimko narodený 6.8.1993, žiak ZŠ.

Bývajú s rodičmi, kde nadstavbou získali samostatný byt v rodičovskom dome.

 


10.6       Elena Smreková rod. Chovancová (Elena, Helenka) narodená 7.11.1931 v Spišskej Belej.

Ľudovú a meštiansku školu vychodila v Spišskej Belej počas vojny. V roku 1946 začala študovať  na Učiteľskej akadémii v Spišskej Novej Vsi. Maturovala roku 1950 (V tom roku promovala aj sestra Anna.) Učila na škole v Kojšove a Seleške pri Moldave n. Bodvou. V roku 1952 sa vydala za Vincenta Smreka (Vinco), nar. 20.9.1927 zo Spišskej Belej. Spolu sa vrátili domov a ako stavebný technik začal hneď so stavbou rodinného domu, do ktorého sa nasťahovali v auguste 1957 . Po 5 ročnej materskej dovolenke začala Elena pracovať v Družine mládeže 3 roky, potom na základnej škole a od roku 1968 až do dôchodku ako zástupkyňa riaditeľa  školy v Spišskej Belej 16 rokov. Odišla predčasne 51 ročná do núteného dôchodku, keď manželovi usporiadala cirkevný pohreb, čo bolo v tom čase veľkým a závažným priestupkom. Jej manžel zomrel náhle po infarkte 7.12.1982 ako 55 ročný. Pracoval u stavebných firiem, naposledy ako stavebný technik u ČSTP.

Mali 5 detí.

 

 

 

 

 

 

 

10.6.1      Vincent Smrek (Vinco) narodený 21.3.1953 – Stavebná priemyslovka - pozemné staviteľstvo v Prešove. Manželka Ľudmila Smreková rod. Pisarčíková (Ľuda). Dcéry:

10.6.1.1        Gabriela Smreková (Gabika)- Str. priem. škola poľnohosp.- ekonomika v Spišskej Novej Vsi.

10.6.1.2        Slávka Smreková, Mgr. – absolventka VŠ Pedagogická - fakulta prírod. a humanitných                                                                  vied – etická a výtvarná výchova v Prešove.

 

10.6.2      Melánia Jandurová rod. Smreková (Mela) narodená 1954, Umelecká priemyslovka – grafika v Košiciach. Manžel  Emil  Jandura (Milo).  Tri dcéry:

 

10.6.2.1        Katarína Karkošková rod. Jandurová, Mgr. (Katka) absolventka Filozofickej fakulty – nemecký jazyk, Spišská Kapitula – magister katechetiky, manžel Marcel Karkoška, dcéra Anna Karkošková

 

10.6.2.2        Barbora Vojsovičová rod. Jandurová (Borka), Stredná odb. škola odevnícka – návrhár, manžel  Ján Vojsovič

 

10.6.2.3        Dominika Jandurová - žiačka  2. roč. ZŠ.

 

10.6.3      Elena Ganzarčíková rod. Smreková narodená 1955 – Stavebná priemyslovka- konštruktér pozemných stavieb v Prešove.          

Manžel Ľubomír Ganzarčík (Ľubo). Syn:

 

10.6.3.1        Matúš Ganzarčík, študent stavebnej fakulty STU v Bratislave

 

10.6.4      Ladislav Smrek (Slavo) narodený 1958 – programátor (počítače)    Manželka Monika Smreková rod. Baranová, Ing. Dve dcéry:

 

10.6.4.1        Janka Smreková žiačka 8. ročníka ZŠ

10.6.4.2        Monika Smreková žiačka 5. ročníka ZŠ

 

10.6.5      Juraj Smrek (Jurko) 1964 – zomrel 6-mesačný ICH srdca.

 

Stará mama Mária Chovancová dožila posledných 7 rokov u dcéry Eleny, zomrela na rakovinu ako 78 ročná dňa 15.4.1973 a bola pochovaná vedľa svojho manžela Františka na cintoríne v Spišskej Belej. Roky spievala vo veľkonočnom období v kostole Pašie, zomrela na Kvetnú nedeľu.

 

 


10.7       Oľga Biláková rod. Chovancová, PhMr. (Olinka)

narodená 8.2.1934, zomrela 29.8.1986 v Prešove.

Pochovaná je v Solivare.

Po absolvovaní Gymnázia v Kežmarku študovala na Farmaceutickej fakulte v Bratislave, ktorú ukončila a bola promovaná na Magistru farmácie. Pracovala vo viacerých lekárňach v Prešove. V roku 1959 sa vydala za stavebného inžiniera Dušana Biláka narodeného 10.5.1934 v Podolínci.

Najťažšie obdobie prežívala rodina a naša najmladšia sestra Oľga v roku 1979, keď ochorela na rakovinu. Po operácii, chemoterapii a ožarovaní prežila ešte 7 rokov. No neprežila liečbu a 29.8.1986 ako prvá zo súrodencov zomrela. Je pochovaná v Solivare. Náš švagor Dušan sa druhýkrát oženil. Oľgin syn Dušan hneď po promócii mal aj svadbu, čoskoro mu zomrela milovaná mama a tak všetku tú ťarchu neuniesol a ťažko ochorel. Po intenzívnom liečení z choroby vyšiel a odsťahoval sa so svojou rodinou do Bratislavy, rodného mesta manželky Ivety rod. Feckovej.

Oľga bola vzácna žena, obetavá a milujúca matka. Až do smrti svoj osud trpezlivo znášala a snažila sa nezaťažovať svojimi problémami a ťažkosťami svojich blízkych. Hrdinsky sa držala až do svojej smrti.

 

 

 

 

 

 

 

 

Mali spolu 4 deti:

 

10.7.1      Dagmar Voňková rod. Biláková, Ing. (Dada) narodená 1.4.1960 v Prešove, absolventka delektrotechnickej fakulty VUT v Brne. V roku 1987 sa vydala za RNDr. Dana Voňku. Prvé manželstvo bolo rozvedené, druhýkrát sa vydala v r. 2000 za Ing. Petra Šioviča. Býva v Prešove.

Má dve deti:

 

 

 

 

 

 

10.7.1.1        Barbora Voňková narodená 26.11.1987 je žiačkou 9.ročníka ZŠ, prijatá na štvorročné gymnázium.

10.7.1.2        Jakub Voňka narodený 23.3.1990 je žiakom kvarty na osemročnom gymnáziu.

 

10.7.2      Dušan Bilák, Ing. (Duďo) narodený 16.4.1962 v Prešove, absolvent stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave, kde spoznal manželku Ing. Ivetu Bilákovú rod. Feckovú. V roku 1986 v deň spoločných promócii mali svatbu. Bývajú v Bratislave, majú dcéru:  

 

 

 

 

 

 

 

10.7.2.1        Kristína Biláková narodenú 27.2.1990, je žiačkou ZŠ.

 

10.7.3      Adriana Hrabčáková rod. Biláková, Ing. (Ajka) narodená 4.5.1966 v Prešove, absolventka stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave. V roku 1989 sa vydala za Ing. Jána Hrabčáka, bývajú v Prešove a majú 3 deti.  

 

 

 

 

 

 

 

 

10.7.3.1        Lucia Hrabčáková narodená 30.8.1990, je žiačkou ZŠ.

10.7.3.2        Dominika Hrabčáková narodená 20.7.1993, je žiačkou ZŠ.

10.7.3.3        Michal Hrabčák narodený 28.7.1995, je žiakom ZŠ.

 

10.7.4      Igor Bilák, Ing. narodený 31.5.1968 v Prešove, absolvent elektrotechnickej fakulty STU v Bratislave. 28.7.1990 sa oženil s MUDr. Vierou rod. Kovaľovou (nar. 5.10.1967), bývajú v Prešove, majú dvoch synov:  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

10.7.4.1        Martin Bilák narodený 19.1.1991, je študentom sekundy na osemročnom gymnáziu.

10.7.4.2        Tomáš Bilák narodený 3.12.1994, je žiakom 2. ročníka ZŠ.

 

Asi 5 rokov bola u nás vychovávaná Marta Jandurová, ktorá bola považovaná za člena rodiny. Jej matka Justína Jandurová rodená Šimičáková, zomrela v Zuberci krátko po narodení dcéry Marty. Otec Roman Jandura sa druhýkrát oženil.  Stará matka nezvládala starostlivosť o svoje 2 vnučky. Staršia Bernardína vyrastala v sirotinci, mladšiu Martu si vzala do opatery ako 3-4 ročnú naša teta Helena Michlíková. Aby nevyrastala sama, rástla s nami asi 5 rokov. Marta sa vydala za Františka Révaya z Dolného Kubína, kde sa natrvalo usadili. Kontakt s nimi sa prerušil.

 

 

 

 

 


11.         Anton Chovanec narodený 20.9.1894 vo Wižlove.

Jeho osudy sú málo známe. Vyučil sa za údenára. Ako 20-ročný onemocnel na hrdlo (asi rakovina). Chodil po rôznych nemocniciach. Najdlhšie bol v nemocnici sv. Rocha v Budapešti. Keď bol doma v Spišskej Belej, ochorel ešte na španielsku chrípku (španielka) a 27.9.1918 ako 24-ročný, slobodný zomrel. O týždeň na tú istú chorobu zomrela aj jeho mama - naša stará mama Mária Chovancová.

 

 

12.         Rodina Heleny Strakovej-Grivalskej rod. Chovancovej (Ilonaneny)

Narodila sa 18.2.1897 vo Wižlove, zomrela 23.11.1959 v Spišskej Belej .

Život sa s ňou nemaznal. Od 12 . roku svojho veku pracovala v tabakovej továrni v Spišskej Belej. V tom čase rodina bývala v Krížovej Vsi a tak bolo treba v lete i zime dochádzať do práce peši. V továrni sa pracovalo s obedňajšou prestávkou 12 hodín. Mladé dievčatá boli v práci aj bité...

V roku 1919 sa vydala za Valenta Straku nar. 1893 v Javorine. Žili v jednoizbovom byte spolu s otcom. Mali 4 deti:

 

 

12.1       František Straka (Feri), nar. 1.1.1920, zomrel 4.12.1987 v Kežmarku. Po vychodení ľudovej školy sa vyučil za údenára u svojho strýka Františka. Bol šikovný a veľký vtipkár. Po vyučení pracoval pri remesle v Košiciach a v Lipt. Mikuláši. Dňa 1.10.1940 narukoval na základnú vojenskú službu k pešiemu pluku 4 do Liptov. Sv. Mikuláša. Vycvičil sa za výborného rádiotelegrafistu. Keď v júni 1941 začala vojna Sov. zväzu s Nemeckom, ako príslušník Slov. armády odišiel so svojou jednotkou na východný front do rýchlej divízie, kde bol vyše 1. roka. Vojen. službu skončil ako čatár po zhruba štyroch rokoch. Po vojne sa oženil s Alžbetou Ofčákovou, nar. 1924. Pracoval u železníc v Ústí n. Labem, potom natrvalo v Kežmarku, kde aj s rodinou bývali. Mali 3 deti:

12.1.1                Oľga

12.1.2                Mariana

12.1.3                František Straka ml.

 

12.2       Jozef Straka (Joži) nar. 24.3.1921 v Javorine a zomrel 6.3.1991 v Spišskej  Belej. Oženil sa v roku 1941 s Máriou Brejkovou nar. 1.5.1923. Zomrela 8.10. 1990 v Spišskej Belej.

Vyučil sa u Štefana Mišuru za maliara. Vychodil učňovské učilište, živil sa celý život maliarstvom.

V r. 1942 narukoval k autopráporu Banská Bystrica  a odišiel na východný front k rýchlej divízii, kde bol 2 roky. Po návrate slúžil v Ban. Bystrici a keď vypuklo Slov. nár. povstanie, bol nútený sa ho zúčastniť. V  r. 1944 bol Nemcami zajatý a daný do lágru v Nemecku, kde bol do ukončenia vojny – do mája 1945. Po návrate z vojny si začali budovať veľkú rodinu a

stavať veľký rodinný dom. Nasťahovali v r. 1957 (Záhradná ulica č. 15) Postupne mali 11 detí:

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

12.2.1      Marianna  deti: Jozef, Ing. Maroš, Jana.

12.2.2      Jozef Straka SPŠ strojnícka. Deti: PaedDr. Michal, Soňa- OU služieb.

12.2.3      Marta:  Maroš (SOU strojnícke).

12.2.4      AnnaStr. priemysel. škola, deti: Ján OU, Matúš – OU poľnohospod.

12.2.5      Helena  (OU), deti : Jozef (OU), Monika – Zdravot. škola, Svetlana.

12.2.6      MonikaPg. vych. Deti: PharmDr. Monika, Dušan, VŠ elektrotech.

12.2.7      ValériaStr. priem., Deti: Ivan, Karol,(SOU elektro. a stroj.), Miloš.

12.2.8      František Strakastolár, (OU).

12.2.9 a 12.2.10          Eva a KatarínaOU hydinár, deti: Mária, str. umelec. priemys.,

Daniela,  Gymnázium. Lenka , OU s maturitou. Helena, Obch.                                                      akadémia. Martina, žiačka zákl. školy.

12.2.11    Juraj Strakazomrel 25. 2.2001 v Spišskej Belej. (bol maliar).

 


12.3       Ján Straka, (Jani) narod. 17. 12. 1922, zomrel 28. 9. 1991 v Spiš. Belej.

Ako jedenapolročný dostal zápal mozgových blán, v dôsledku toho ohluchol a onemel. Školu pre hluchonemých vychodil v Kremnici a v Jelšave, kde sa vyučil za obuvníka, čím seba a rodinu živil celý život. Oženil sa s rovnako postihnutou Helenou rod. Galšnajderovou nar. 15.5.1929 v Podhoranoch. Po manželovej smrti sa presťahovala k dcére, u ktorej doposiaľ žije. Mali tri deti:

 

 

 

 

12.3.1      Ľudmila - 4 deti,

12.3.2      Ján Straka - 3 deti

12.3.3      Vladimír Straka - 2 deti.

 

12.4         Emil Straka - teta Helena  v roku 1924 mala ešte syna Emila, ktorý zomrel ako nemluvňa.

 

Jej manžel Valent Straka zomrel v r. 1925 vo veku 32 rokov tak, že ako jazdec absolvoval na koni počas vojenského cvičenia  dlhú cestu. Dostal silný zápal pľúc, ktorý neprežil. A tak mladá 28 ročná vdova, matka 3 detí so 76 ročným otcom ostala sama, bez prostriedkov. Keď jej o rok zomrel otec – náš dedo, pretĺkala sa sama až do r. 1928, kedy sa vydala za Jána Grivalského, nar. 1903  v Lechnici, zomrel 1981 v Spišskej Belej. Mali spolu 2 deti:

 

12.5         Margita Pitoňáková rod. Grivalská (Margitka) nar. 12.10.1928, zomrela 12.10.1996.

Vydala sa za Jána Pitoňáka, Ing. (Jano), nar. 1923, zomrel v r. 1991 v Spišskej Belej. Mali 4 deti:

 

 

 

 

 

 

 

12.5.1      Ján Pitoňák, PeadDr., nar. 1949, žena Slávka, PhDr. (má 2 synov – vysokoškolákov Matúš a Martin – vysokoškolák v 4. ročníku Žilinskej univerzity).

12.5.2      Anna Pitoňáková, teraz 52 ročná, slobodná, bezdetná.

12.5.3      Helena, teraz 51 ročná, vydatá, bezdetná.

12.5.4      Margita Čarnoguská, Ing. rod. Pitoňáková, teraz 50 ročná, vydatá, bezdetná.

 

Dcéra Margita sa vzorne starala o ťažko chorú matku, hoci už sama mala 4 deti a vlastnú domácnosť. Neskôr sa starala aj o svojho ovdoveného otca a nejaký čas aj o slobodného brata. Sama zomrela v deň svojich narodenín ako 68 ročná.  


12.6         Anton Grivalský  (Tony) narodený v roku 1930, zomrel v roku 1997. Po  smrti svojej matky si kúpil byt v Kežmarku, kde žil do smrti v opatere synovca Jozefa Straku mladšieho. Pochovaný je v Kežmarku. Neoženil sa.

 

 

 

 

 

 

 

 

Teta Helena mala spolu 5 detí a 21 vnúčat.

 


13.         Rodina Hermíny Kovalčíkovej rod. Chovancovej: (Hermineny)

Narodila sa 23.6.1899 vo Wižlove, zomrela v roku 1985 v Spišskej Belej. Od svojich 12 rokov, keď sa z Haliče presťahovala rodina deda cez obec Dúbravu na Branisku do Krížovej Vsi, pracovala v tabakovej továrni v Spišskej Belej. V roku 1919 sa vydala za Jakuba Kovalčíka (Kubabáči) z Jezerského, narodeného v roku 1897, zomrel v roku 1985 v Spišskej Belej. Mali 3 deti. Rodina tety Hermíny dobre prosperovala, pretože strýko Jakub bol 10 rokov( 1925-1935) v USA, kde si nadobudol slušný majetok, na ktorom úspešne hospodárili. Majetok im neskôr vzali do JRD (jednotné roľnícke družstvo v rámci kolektivizácie pôdy. Ich dom na Letnej ulici smerom od Bušoviec im bol vyvlastnený a kvôli rozšíreniu cesty bol zbúraný. Rodičia sa presťahovali do Topoľčian k dcére Paule, po určitom čase sa vrátili do Spišskej Belej a dožili u dcéry Emy do svojej smrti.

 

 

 

 

 

 

 

13.1       Ema Maťašovská rod. Kovalčíková

Narodená v roku 1920 v Spišskej Belej, zomrela 1.2.2003.

Vydala sa za Júliusa Maťašovského (1912-1971). Bol príslušníkom žandárstva. Neskôr pracoval aj s Emou v tabakovej továrni. Mali spolu 2 deti:

 

 

 

 

 

 

13.1.1      Vladimír Maťašovský – elektrotechnik v Kežmarku (56 ročný).

13.1.2      Daniela Lineková rod. Maťašovská (Danka) učiteľka materskej školy(52 ročná).

 

13.2       František Kovalčík (Feri)

Narodený 8.4.1922, zomrel 8.5.1991 v Spišskej Belej. Manželka Mária Kovalčíková rod. Pisarčíková, narodená 16.1.1926.

František pracoval na notárskom úrade v Ždiari do nástupu na vojenskú službu. Vykonával ju v intendančnom sklade vo Vrútkach v roku 1942 – 1944 do vzniku povstania (SNP). V roku 1945 nastúpil do vojenskej služby v ČS armáde u lyžiarskeho práporu. V bojoch od Liptovského Mikuláša bol pri Turčianskom Sv. Martine ranený a prišiel o oko. S manželkou Máriou mali 8 detí:

13.2.1      Božena Pokorná1945 – ekonómka, býva v Moste. 2 deti.  

13.2.2      Mariana Pješčáková 1947 učiteľka. Spišská Belá. 3 deti.

13.2.3      Miroslav Kovalčík 1966 tragicky zahynul.

13.2.4      Milota Vávrová 1950 predavačka, Most. 2 deti.

13.2.5      Kvetoslava Korbelová – 1951, učiteľka, Poprad. 2 deti.

13.2.6      Anna Moravčíková – 1953 ekonómka, Spišská Bela. 4 deti.

13.2.7      Mária Hybenová – 1957 predavačka, Poprad. 2 deti.

13.2.8      František Kovalčík – 1961 agronóm, Kežmarok. 2 deti.

František a Mária mali spolu 17 vnúčat.

František si postavil dom na pozemku rodičovského domu, kde bývali až do jeho smrti v roku 1991.

Manželka Mária Kovalčíková stále žije.

 

13.3       Paula Šuchterová rod. Kovalčíková

Narodená 1924. Pracovala ako vedúca cukrárne v Spišskej Belej. Vydala sa za príslušníka pohraničnej stráže Jána Šuchtera. Pochádzal od Topoľčian. Po niekoľkých rokoch si kúpili dom a odsťahovali sa do Topoľčian, kde Ján zomrel. Paula žije v Topoľčanoch u svojho vnuka.

 

 

 

 

 

 

13.3.1      MUDr. Viera Kmeťková rod. Šuchterová narodená 19.5.1944 v Spišskej Belej. Má dcéru Moniku a syna.

 

 


Rodové meno František:

 

Je zaujímavé, ako sa v celom veľkom rode objavuje toto meno. Prvým jeho nositeľom bol syn zakladateľa rodu – Jána Chovanca a potom ďalší, spolu 14:

 

1.     František Chovanec náš otec, syn Jána Chovanca

a.      František Chovanec syn Jána ml.

b.     Frantiček Chovanec II. ml syn Františka

c.     František Straka  - syn tety Heleny

d.     František Kovalčík -  syn tety Hermíny

                                                        i.      František Chovanec – syn Františka, vnuk Jána ml.

                                                      ii.      František Hartmann – syn Márie, vnuk Jána ml.

                                                  iii.      František Turzanski – syn Mariána, vnuk Márie (Franek)

                                                   iv.      František Chovanec III. – Ferov syn, vnuk Františka

                                                     v.      František Straka ml. – syn Fera Straku, vnuk tety Heleny

                                                   vi.      František Straka – syn Jozefa Straku, vnuk tetyHeleny

                                                vii.      František Kovalčík ml. – syn Fera Kovalčíka, vnuk tety Hermíny

1.       František Hartmann ml. – syn Fera Hartmanna, pravnuk Jána ml.

2.   František Chovanec IV. – Ferov vnuk, pravnuk Františka

 

 

 

 

Priezviská potomkov v rode Chovanec v abecednom poradí:

 

Adamec Bilák Candrák Čarnogurský Dietrich Dutka Eliáš Ganzarčík Grivalský Hartmann Hrabčák Hyben Chovanec Jandura Karkoška Kmeťko Korbel Kovalčík Krišanda Kromka Linek Maťašovský Medveď Michalík Mišura Moravčík Nocár Oros Pitoňák Pješčák Pokorný Smrek Straka Suchý Syrovátko Šimko Šuchter Teichman Tresa Turzanski Vávra Vojsovič Voňka Wich Zajonc


Metódy výchovy nášho otca (ukážka rozhovoru so synom Antonom) :

 

Keď sa nesplnilo očakávanie otca Františka  o vzdelávaní najstaršieho syna Antona, po vyčerpaní všetkých prostriedkov a možností, ktoré využil, odohral sa tento rozhovor, ktorý určil budúcnosť prvorodeného syna, o ktorom sám hovorí:

…” V Ružomberku som býval u vdovy po lekárovi – pani Kustrovej a stravu som dostával v nemocnici zdarma, pretože som miništroval v kaplnke rádových sestier – každý deň ráno o 5. hodine. Tretí rok som odmietol ísť do Ružomberka a tak som pokračoval v štúdiu doma”.

Tu mu učenie hlavne z lajdáctva a pre šport nie veľmi úspešne šlo a tak roku 1938  meštiansku školu ukončil. Na výzvu otca sa mal rozhodnúť, čo mieni robiť ďalej. Otec navrhoval obchodnú akadémiu, čo syn  pre odpor k učeniu  odoprel. Po otázke otca, čo zamýšľa ďalej, syn odpovedal: “Chcem ísť do učenia za zámočníka.” Otec odpovedal: „Buď pôjdeš do školy, alebo sa budeš učiť u mňa za údenára.” Toto ultimátum vyriešil náš Tono takto: “Do školy nepôjdem, radšej budem, i keď nerád, údenárom“. A bolo rozhodnuté. Tento rozhovor prebehol cez prázdniny 1937. Vtedy otec rozhodol, že ma prihlási do Živnostenského spoločenstva ako učňa na 3 roky a v období 1. IX. – VI. 1938 budem navštevovať kurz ( IV. tr. mešt. školy) a ďalšie 2 roky do konca augusta 1940 sa budem učiť za údenára. Po celý rok som neveril, že k tomu dôjde, ale že sa stane zázrak. No stal sa: keď som prišiel zo školy, ukázal som otcovi vysvedčenie. Pozrel si ho a bez nadšenia povedal: choď za mamou, nech ti dá mäsiarsku zásteru, preobleč sa a príď ihneď do dielne! Pretože otec bol dosť prísny, bez slova som tento jeho príkaz splnil. A nech si nikto nemyslí, že som mal nejaké výhody v učení a v získaní odbornosti a tak som tento úsek svojho života prvotriedne zvládol. No nie natrvalo…“

 

 

 


História nášho domu:

 

Ako už bolo spomínané, náš dedo Juraj Michlík z matkinej strany bol pár rokov v USA, kde si dal za cieľ zarobiť na veľký, priestranný dom pre podnikanie nášho otca. Príležitosť sa naskytla kúpou domu na hlavnej ulici vedľa rímsko-katolíckej fary. Býval  v ňom učiteľ Juran s rodinou. Ten však nebol ochotný sa vysťahovať a tak sa z toho vyskytol veľký problém, trvajúci viac rokov. Zdá sa, že sa odohral aj súdny proces, ktorý sťahovanie urýchlil. Vedľa nášho domu bola veľká stavebná parcela a tak dedo dal na výber, či syn, alebo zať postaví nový dom. Rozhodli sa, že syn – roľník má k dispozícii povoz s koňmi a to mu uľahčí stavanie a nášmu otcovi viac pomôže urýchlene začať so živnosťou v hotovom dome, kde bola udiareň a možnosť výstavby chladiarne. V tom čase neboli u nás dostupné mraziace boxy a chladničky. V r. 1935 bola stavba na ulici hotová a náš dom uvoľnili aj nájomníci. Po skončení údenárskej živnosti a jej likvidácii po smrti  otca a starých rodičov Michlíkovcov bolo treba náš dom zrekonštruovať, zmodernizovať. Najstarší syn Anton sa odsťahoval ku svokrovcom Pavličkovcom, Elena s manželom si postavili nový dom, Mária sa vydala do Ružomberka, Gabriela učila a bývala v Javorine, Anna a Oľga sa usadili v Prešove. Predaja domu sa ujal brat František. Vyplatil súrodencov a postavil si nový dom pri ceste do Kežmarku. Mama sa presťahovala k dcére Elene. Dom kúpila rodina Pacigovcov aj so zvyškom inventára a nábytku. Po niekoľkých rokoch, keď sa deti Pacigovcov osamostatnili , dom predali mestu, ktoré tu zriadili KaSS (kultúrne  a spoločenské stredisko) a zhruba dom opravilo. Po revolúcii, keď sa začali majetky vracať pôvodným majiteľom v rámci reštitúcií, budovu cirkevnej školy, neskôr Petzvalovho múzea vrátili rímsko-katolíckej cirkvi. Ako protihodnotu dali cirkvi náš bývalý dom. Konečne začala generálna rekonštrukcia podľa vysnívaných predstáv pôvodných majiteľov. Teraz práce postupujú a mení sa aj cieľ a názov využitia: Cirkevné a pastoračné centrum

                                       Predajňa náboženskej literatúry

                                       Katolícka charita

                                       Spoločenské priestory pre spolkovú činnosť mládeže

                                       Diecézna škola pre animátorov

 

 


 Dodatok:

 

Prvý krát som videl dielo uja Tóna na dušičky  v roku 2001 u tety Eleny. Obyčajný ošúchaný zošit, plný úžasných informácií. Teta mi ukázala stav toho, čo stihol ujo Tóno, aj ďalšie informácie, ktoré už zozbierala a spracovala sama. Veľmi ma to zaujalo a prosil som ju, aby to príležitostne doniesla do Prešova. Aby som to mohol nakopírovať a prepísať do počítača, aby sa to dalo ďalej šíriť jednak na papieri, ale predovšetkým v duchu nových technológií – na počítači, či na internete.

                Som veľmi rád, že spolu s tetou Gabou našli riešenie a vnuk Andrej pomohol k prvej elektronickej verzii. Táto bola pred dokončením vo februári 2003. Bol som rád, že sa mi teta Gaba ozvala s prosbou o pomoc pri zostavení obrazovej prílohy. Takto som videl po roku a pol znova toto dielo. Zobral som všetky fotografie a dostal ich do počítača. Niektoré som zaradil do textu a iné s popismi na koniec dokumentu.

                Ďalej som vytvoril iný dokument, tzv. strom, kde v jednom riadku je jedna osoba. Priamy potomkovia sú podfarbení farebne, pričom vždy jedna generácia má rovnakú farbu. Súrodenci sú vždy pod sebou spojení zvislou čiarou. Manželia a manželky (teda nepriami potomkovia) sú na bielom podklade. V tomto dokumente vidno prehľadne celé generácie, no je určený predovšetkým pre elektronickú verziu. Čierno-biela tlač mu trochu znižuje informačnú hodnotu. Na tento strom by som chcel naviazať ďalšie informácie. Preto prosím všetkých, ktorých tento dokument aspoň trošku oslovil, aby aj svojou troškou dopomohli k jeho ďalšiemu rozvoju. Doplniť môžete čokoľvek, no hlavne kompletné základné údaje, teda mená, priezviská, rodné priezviská, dátumy narodení a úmrtí, prípadne iných dôležitých udalostí.

                Neskôr by som chcel z týchto údajov vytvoriť internetovú verziu, kde by mohli byť aj údaje o adresách, telefonických kontaktoch, či e-mailoch. Prípadne zemepisné GPS súradnice zaujímavých miest spomenutých v tomto dokumente. Budem sa tešiť na ľubovoľné reakcie, nápady, námety a postrehy.

 

-          na CD sú všetky fotografie scanované väčšinou v rozlíšení 300 dpi, teda je možné z nich vytvoriť pekné fotografie aj na ľubovoľnom digitálnom minilabe. Za ich označenie sa zatiaľ ospravedlňujem, ale dá sa v tom nejako orientovať

-          internetová verzia v html je zatiaľ na www.ikaro.sk/chovanec . Verím, že sa bude vyvíjať a tam si nájdete informácie v prehľadnejšej forme

-          elektronickú formu na neskoršie rozširovanie si predstavujem vo forme PDF súborov. Tu by som uvítal aj požiadavky, komu viac vyhovuje aký spôsob. Momentálne z hľadiska nákladov je už jednoduchšie napáliť CD či stiahnuť data z internetu, ako tlačiť 30 (zatiaľ) strán na papier pre viacero ľudí.

 

Ešte raz ďakujem všetkým a teším sa na Vaše informácie v ľubovoľnej forme.

 

 

 

Igor Bilák

 

Domov:

Ing. Igor Bilák, Veselá 3, 08001 Prešov

051 7714593

 

Do práce:

Ikaro s.r.o., Okružná 32, 08001 Prešov

Tel. 051 7724505, fax 051 7724971

 

Mobil: 0903 603303

e-mail: bilak@ikaro.sk

 



[1]          Jurgow (N49°2024“, E20°0817“) je dedina v Poľsku za hranicou asi 10 km od Javoriny.

[2]          Javorina (N49°16’05“, E20°08’32“) je slovenská obec – neďaleko je hraničný prechod do Poľska – Lysá Poľana.

[3]          existuje aj názor, že sa mohla volať Anna

[4]          na Marmoni bol názov horárne pri Starej Ľubovni, kde bol dedo horárom.

[5]          Wižlov bola dedina v okrese Stryj v Poľsku (vtedy Galícia - Halič) kde bol dedo gazdom na hospodárstve grófa (meno naznáme). Stryj sa dnes nachádza na Ukrajine.

 

[6]              Dúbrava (N48°59’00“, E20°50’52“) je obec na západnej strane Braniska.

[7]              Krížová Ves (N49°11’15“, E20°29’07“) je obec 2km východne od Spišskej Belej.

[8] Rodina Turzanskich sa presťahovala do USA v roku 1949.

[9] Zomrel začiatkom februára 1991 vo svojom dome v USA.

[10]         existuje aj názor, že sa volala Svočáková